Spracovanie kože

diviakVedeli by ste spracovať kožu a pripraviť ju na ďaľšie použitie v prípade, že by to bolo nevyhnutné? Ja nie, preto som sa pokúsil nájsť postupy a rady k spracovaniu kože na nete. Spracovaním kože môžeme vyrobiť useň (po zbavení srsti) alebo kožušinu.
Ľudia sa snažili zúžitkovať kožu zvierat od nepamäti. Staré kultúry natierali kože tukom, neskôr ich vystavovali účinkom dymu a starí Číňania upravovali kože trieslovinami (činením kože za prítomnosti napr. kôry stromov). Gréci a Rimania pridali k trieslovinám tuk a kamenec hlinitý.

Prelom v spracovaní kože priniesol v roku 1893 prof. Knapp, ktorý začal používať chromité soli.

Ukážkou tradičného spracovania kože je úryvok z článku Matúša Valihoru z Brezovej, kde má garbiarstvo dlhú tradíciu: “Podľa rukopisu S. Š. Osuského sa starý postup nazýval kadečkový.Kože namáčali v močidlách. Po rozmoknutí vyprané a z vody otečené kože podmazali na holej strane roztokom vápna a popola. Dali ich na strúhadlo (drevený pologuľatý špalok) a kosou (obojručným garbiarskym nožom) šklbali vlnu. Kože ďalej šli do zoly (drevenej kade zakopanej v zemi), kde sa vo vápennom roztoku (pôvodne i s popolom) lužili. Potom sa koža operie a na strúhadle kosou ošvári, ostrúha a oblajchuje (vyhladí). Kožu kládli do trečafa (drevenej nádoby či suda), kde ju opäť vyprali, a potom do drevených kadečiek (vošlo sa do nich 10-20 koží) s v teplej vode rozmiešanou, drvenou dubovou kôrou – dubnicou. Vydubené kože sa na povalách na vzduchu (ale bez slnka) usušili. Kropili ich a na štoku (drevenom stojane) štrichovali a potom štosovali (štrichovanie – oškrabanie zvyškov z rubu kože a jej zmäkčenie sa robilo pomocou štrichovníka s kovovou pracovnou plochou, pri štosovaní sa zas lícna strana hladila dreveným štosovníkom). Kadečkový postup bol zmodernizovaný používaním nátronu (zmesi haseného vápna so sírnikom sodným) pri podmazávaní a nahradením dubnice v studenej vode rozmočeným trieslom – smrekovou alebo jedľovou kôrou, kvebrachom (z kôry cudzokrajných stromov) a extraktom (výťažkom z trieslovín). Namiesto kadečiek sa kože dávali do drevených v zemi zakopaných kadí s kapacitou okolo 80-100 kusov koží. Tento novší postup sa nazýval kaďový. ”
Mnoho experimentálnych archeológov spracovalo v rámci svojich pokusov kožu spôsobom, akým to ľudstvo robilo v časoch zrodu garbiarstva. Bez chémie, bez techniky a zariadení. Niektoré z týchto pokusov v krátkosti popíšem a dám tak základnú predstavu ako na to. Skvelým príkladom takéhoto experimentu je referát z Katedry archeológie FF UKF, Nitra. Časť z neho uvádzam nižšie, celý ho môžte nájsť na http://www.karch.ff.ukf.sk/documents/pazinova- an_experimental_verification_on_making_l eather_and_skins_in_prehistory.pdf. ”

Metodicky bola praktická časť rozdelená nasledovne:
1. Stiahnutie kože zo zabitého zvieraťa . Tento krok sme z etických aj finančných dôvodov vynechali, pracovali sme s materiálom získaným z bitúnku.
2. Odsrsťovanie. Tento krok sa pri výrobe kožušiny nepoužíva, je však potrebný pri výrobe usne. Podľa Setona (Dvaja divosi)sa koža k tomuto účelu namočilai do bahna. V literatúre sme sa však stretli s namočením kože do roztoku popola (Malinovi 1992, 161). Preto sme sa rozhodli, že použijeme a porovnáme obidva spôsoby. Lepší výsledok bol dosiahnutý s roztokom popola. Zo vzoriek sa po dvoch dňoch odstraňovala srsť bez námahy. Pri namočení koží do bahna boli spozorované nápadné rozdiely v efektívnosti. Odlišnosť získaných výsledkov si vysvetľujeme aktivitou resp. inaktivitou rozkladných mikroorganizmovi v jednotlivých ročných obdobiach. Z toho vyplýva, že popol ako koželužný prostriedok je vhodnejší, lebo oproti bahnu jeho efektívnosť nekolíše v závislosti od ročných období.
3. Oškrabávanie zvyškov podkožných väzív a tuku z vnútornej strany kože. Na túto činnosť sme používali kostené, kamenné, keramické a kovové škrabadlá. Pri práci sme kože upevoňvali dvoma spôsobmi: na pevnej podložke a voľne.
4. Konzervácia očistených koží použitím činidla z mozgu a varenej pečene. Niektoré vzorky sme spracovávali bez použitia činidla, čím sme chcelii overiť názor K. Spindlera (1998, 126- 127), ktorý používanie činidiel pri výrobe koží v praveku nepredpokladá; uvažuje iba o konzervovaní opracovaných kožiek údením.
5. Mäkčenie koží kvôli zvláčneniu a urovnaniu povrchu. Tento krok sme prevádzali najjednoduchšou metódou a to vyťahovaním, pričom sme používali rôzne drevené predmety s ostrou hranou. Kože sme vyťahovali nepreschnuté ihneď po oškrabaní alebo vyčinení.
6. Údenie, konzervačný proces. Je dôležitý, aby si kože zachovali svoju pružnosť a aby po navlhnutí nestvrdli. Po týchto krokoch by mali byť kožky vyrobené. Keď ale vyschli – stvrdli. Opätovným mäkčením a mastením sme ich však dokázali zmäkčiť. Toto nás priviedlo k názoru, že buď proces výroby nie je dostatočne efektívny, alebo že sme v ňom urobili chybu. O správnosti druhej možnosti nás presvedčil posudok odborníka P. Gašparíka (SPU Nitra), ktorému sme poskytli vzorky na zhodnotenie. Ako chybou sa ukázalo nedostatočné vymiazdrenie kožiek (tj. tretí krok). Túto chybu nespôsobili nami použité nástroje, ale naša nedostatočná zručnosť a praktické skúsenosti (Nevedeli sme odhadnúť, kedy je kožka dostatočne vymiazdrená). Ako ďaľšie negatívum sa prejavilo vyťahovanie a údenie kožiek za mokra. Tieto faktory spôsobili zníženú kvalitu vypracovaných vzoriek. Podľa posudku P. Gašparíka sme kožky iba ošetrili, teda zakonzervovali, pričom použitý spôsob je vratný. To znamená, že pri zopakovaní pracovného procesu, t. j. namočenie, dôkladnejšie vymiazdrenie, mäkčenie a konzervovanie, budú kožky kompletne vyrobené. Niektoré zo vzoriek sú podľa posudku vypracované na 60 . 75 % oproti dnešnému štandardu, teda dostatočne použiteľné na výrobu určitých druhov výrobkov (obuv, poťahy, zástery).”

Ešte by som doplnil z knižky E.T.Setona – Dva divoši, že činidlo sa robí z mozgu a pečene nasledovne. Pečeň by sa mala variť jednu hodinu a potom ju treba rozpučiť so surovým mozgom.

V stručnosti ešte jeden postup, známy z čias Veľkej Moravy. Koža sa najprv zbavila zbytkov mäsa a tuku a odstránula sa srsť oškrabaním alebo pomocou vápna. Potom sa kože štedro posypali soľou a naukladali sa do jám. Poukladala sa na ne kôra stromov s vysokým obsahom trieslovín. Jama sa naplnila vodou a zakryla. Takto ošetrené kože ostali v jame niekoľko mesiacov aj rokov. Po vybratí z jamy boli usne natreté živočíšnym tukom a ešte mokré sa začali naťahovať aby nestvrdli. Na záver sa usne niekoľkokrát natreli krvou čím získali hnedý nádych.

Ako posledný uvediem asi najjednoduchší spôsob s ktorým som sa na internete stretol (je tak easy v porovnaní s ostatnými, že by som až pochyboval o jeho výsledkoch). Ovca by mala byť stiahnutá z kože čo najskôr po porážke. Z kože treba odstrániť VŠETKY zbytky mäsa a šliach. Kožu potom položíme srsťou na zem a necháme vyschnúť (12-24 hodín). Kožu posoľte. Použite rovnakú váhu soli ako je váha kože. Votrite ju na každé miesto, do každého záhybu. Keď soľ nasaje vlhkosť (trvá to niekoľko dní) aplikujeme ju opäť a rovnako dôkladne ako prvý krát. Teraz už len treba nechať kožu úplne vyschnúť čo môže trvať cca 2 týždne.Takto upravená koža sa hodí hlavne asi ako príjemná podložka ku krbu.

Vo všeobecnosti sa dá povedať, že základnými prvkami všetkých postupov je dôkladné zbavenie kože zbytkov mäsa, následné činenie koži, naťahovanie a na záver dôkladné sušenie. 

Zdroj: S dovolením www.survivors.sk

BIGTheme.net • Free Website Templates - Downlaod Full Themes