Mýtus zastavovacieho účinku zbraní V.-záver

Výber streliva

Teda už teda vieme, ako strela v tele pôsobí. Podľa akých kritérií si ale vybrať tú správnu muníciu? Skôr než si túto otázku zodpovieme, povieme si aké možnosti máme v tomto smere zo zákona. Strelivo je podľa zákona č. 190/2003 o strelných zbraniach a strelive definované v § 3 ods. 1 písmeno e) ako strelivo do zbraní kategórie A až D, ktoré nie je zakázané.

 

 

Zakázané strelivo je presne vymedzené v § 4, ods. 3.
(3) Zakázaným strelivom je
a) strelivo s priebojnou, výbušnou alebo zápalnou strelou,
b) strelivo do krátkych guľových zbraní s expanznou strelou, s výnimkou ich použitia na športové účely,
c) strelivo so strelou dodatočne upravenou,
d) strela s elektrickým impulzom,
e) špeciálna strela.

Zmyslom tohto ustanovenia je maximálne sťažiť v civilnom sektore dostupnosť určitých druhov nábojov, ktorých vysoká účinnosť nie je vždy nevyhnutná k dostatočnej sebaobrane osoby v zmysle zákona. Vysoký priebojný účinok by ohrozoval životy policajtov i ďalších osôb vystupujúcich (resp. zasahujúcich) v štátnom a verejnom záujme, a to aj v prípade, že by tieto osoby boli chránené nepriestrelnými vestami. V prípade nábojov so zvýšeným ranivým účinkom je rešpektovaná skutočnosť, že expanzná munícia je považovaná za zakázanú podľa Smernice Rady Európskeho spoločenstva č 91. 477/CEE zo dňa 18.6.1991.

Významným aspektom je jadro strely, ktoré smie byť iba z mäkkého materiálu, pričom tvrdosť tohto materiálu stanovená nie je (napr. olovo). Dovoleným strelivom teda nie sú náboje so strelami s oceľovým jadrom.

Účinnosť streliva je posudzovaná rôzne. Často býva odvodená od dopadové energie. Jedná sa o teoretickú pohybovú energiu strely, vypočítanú ako štvorec jej rýchlosti (ms-1) vynásobený hmotnosťou (kg) delenú dvoma.

Podľa balistika a matematika B. Kneubühla, vedúceho štábu zbrojnej techniky švajčiarskej armády, napr musia nedeformovateľné, väčšinou celoplášťové strely vykazovať dopadovú energiu 350-400 J. Deformovateľné strely (predovšetkým expanzná) môžu disponovať energiou menšou, postačí 250-300 J (viď. tabuľka).

Náboj	Hmotnost strely		Rýchlosť[ms-1]	Energie [J]	TKO
	grainy	gramy
.22 Long Rifle	39	2,56	330	140	1,3
.22 Long Rifle High Velocity	36	2,33	410	195	1,5
.22 WMR	40	2,6	615	491	2,5
6, 35 mm Browning	51	3,3	238	93	1,4
7,65 mm Browning	73	4,75	318	240	3,4
9 mm Browning	92	6	291	254	4,4
9 mm Makarov	95	6,1	310	286	4,8
7, 62 mm Tokarev	85	5,5	502	693	6,3
.38 Special	158	10,25	271	376	7,6
9 mm Luger	124	8	360	518	7,4
.40 S&W	180	11,7	295	509	9,9
.44 Special	240	15,5	245	465	12,1
.45 Long Colt	250	16,2	260	570	13,7
.45 ACP	230	14,9	260	504	12,6
.357 Mag.	158	10,25	425	926	11,2

 

Ďalším často používaným meradlom býva hybnosť strely, čo je súčin rýchlosti a hmotnosti strely. Dodnes sa napríklad používa v niektorých športových disciplínach, napr v praktickej streľbe IPSC.

O niečo lepším spôsobom vyjadrenia účinnosti striel, je tzv Taylorovo číslo. Označuje sa skratkou TKO (Taylor Knock Out) a používajú ho lovci ťažké africkej zveri. Jedná sa opäť o súčin rýchlosti a hmotnosti, teraz je však tiež zohľadnený priemer strely. Vzorec pre výpočet je nasledujúci:

TKO = m (gr) × v (fps) × p (in)

Kde m je hmotnosť strely (grains; 1 grain je 0,0648 gramu), v je rýchlosť (stopy za sekundu; 0,305 ms-1) a p priemer strely (palce; 1 palec je 25,4 mm). Čím vyšší index, tým samozrejme lepšie.

Všetky tieto spôsoby určovania účinnosti streliva sú síce pekné, ale súčasne akosi nič nehovoriace. Ich spoločným problémom je, že nikto poriadne nevie, ako sa všetky tieto vlastnosti naozaj prejavujú v účinnosti strely.

Vyššie sme si povedali, že hlavnou požiadavkou na obranné strelivo je vytvorenie čo najväčšie trvalej dutiny, ktorá zabezpečí dostatočný odtok krvi a pokles tlaku. Veľkosť trvalej dutiny závisí na jej dĺžke a jej priemeru. Súvisí teda s priebojnosťou strely a jej priemerom, popr. schopnosťou sa deformovať. Všeobecne možno povedať, že drvivá väčšina celoplašťových striel zanecháva strelný kanál o priemere zhruba 1,2 kalibru. Moderné strelivo s vopred definovanou deformáciou (expanzné strely) síce môže priemer trvalé dutiny zväčšiť až na 1,8 kalibru, ale ako už vieme, táto munícia je u nás zakázaná. Niekde medzi týmito hodnotami budú ležať strely poloplášťové a bezplášťové. Problémom je, že keď zvýšime jeden z týchto faktorov, napr priemer trvalé dutiny, stratíme okamžite na druhom, teda jej dĺžke.

Akokoľvek to znie nepravdepodobne, zhrnutím všetkého, čo sme doteraz uviedli, je jasné, že hlavná požiadavka sebaobrannú muníciu je jej priebojnosť (je zaujímavé, že k rovnakým záverom došli aj spomínaní odborníci z 19. stor). Povedali sme si totiž, že zásadné je poranenie vitálnych orgánov. Tie však ležia dosť hlboko, zvlášť keď budeme uvažovať tiež šikmý vstrel navyše spojený s priestrelom rebrá či paže (v boji má väčšina ľudí ruky pred telom) alebo potrebou prestreliť napríklad zimné vypchávanie alebo koženú bundu.

Keď budeme chcieť zväčšiť priemer strelného kanála, musíme nechať zdeformovať strelu tak, aby sa zväčšil jej čelný prierez. Tým však vzrastie aj odpor strele kladený prostredím. Tento odpor rastie so štvorcom priemeru, to znamená, že ak sa čelný priemer strely zdvojnásobí, jej čelná plocha a teda aj odpor vzrastú štvornásobne a pomerne tak poklesne aj priebojnosť.
Musíme preto hľadať čo najvýhodnejší pomer medzi priebojnosťou strely a jej deformačnou schopnosťou. Všeobecne sa uvádza ako optimálna deformácia do hríbovitého tvaru s čelným priemerom do veľkosti dvoch kalibrov.

Tento problém si možno tiež prakticky overiť streľbou do bloku balistickej želatíny. V takom prípade sa na overenie ranivých schopností strely existujú pomerne dokonalé experimentálne metódy, ale tie sú pre svoju náročnosť na prípravu, vybavenie materiálom, výpočtovou technikou a potrebnou výškou odbornej úrovne obsluhy bežnému spotrebiteľovi prakticky nedostupné alebo prinajmenšom neúnosne drahé. Normálny užívateľ si môže priebojnosť a deformačné schopnosť strely overiť streľbou do stĺpca mokrých novín a do telefónnych zoznamov. Existujú síce názory, že o reálnej účinnosti strely proti človeku sa týmto spôsobom nedá dozvedieť takmer nič, ale výsledok predsa len čiastočne vypovedá o pomernej priebojnosti, o deformovateľnosti a pevnosti strely. Logicky možno povedať, že strela, ktorá má najväčšiu priebojnosť v telefónnych zoznamoch, bude tiež mať podobné výsledky pri streľbe do ľudských tkanív. Ideálne strela je potom taká, ktorá bude ponúkať najvyššiu hodnotu súčinu priebojnosti s druhou mocninou priemeru deformované strely.

Podľa iných autorov je tiež eventualitou objem strelného kanála, ktorý v sebe zhŕňa ako plochu prierezu kanála, tak aj hĺbku vniku strely, experimentálne zisťovať streľbou do suchého smrekového dreva. Dobrým meradlom ranivého účinku pri priebojnom pôsobení strely, je vraj tiež možnosť objem strelného kanála matematicky vypočítať podľa vzorca:

V (cm3) = 0.00028 G × v 1,5

kde je V objem strelného kanála, G hmotnosť strely (g) av dopadová rýchlosť strely (m / s). Podľa tohto kritéria vychádza nasledujúce priebojná ranivosť niektorých druhov striel:

Náboj	Objem strelného kanálu
.22 Long Rifle	4,29 cm 3
.22 Long Rifle High Velocity	5,41 cm 3
.22 WMR	11,1 cm3
6, 35 mm Browning	3,39 cm 3
7,65 mm Browning	7,54 cm 3
9 mm Browning	8,33 cm 3
9 mm Makarov	9,32 cm 3
7, 62 mm Tokarev	17,32 cm 3
.38 Special	12,80 cm 3
9 mm Luger	15,29 cm 3
.40 S&W	16,59 cm 3
.44 Special	16,64 cm3
.45 Long Colt	19,01 cm3
.45 ACP	17,48 cm 3
.357 Mag.	25,14 cm 3

Pričom pri objeme kanála do 5 cm3 sa ranivý účinok pokladá za veľmi slabý, 5-7 cm3 slabý, 7-10 cm 3 stredné, 10-12 cm 3 silný a viac ako 12 cm 3 za veľmi silný.

Ako už sme si však povedali, toto sú len relatívny priebojné účinky zodpovedajúce streľbe do dreva či iného cieľového materiálu, pričom účinok v ľudskom tele je silne individuálne. Logicky je tiež potrebné poznamenať dôležitú vec. Podľa tohto vzorca má náboj 7, 62 Tokarev a náboj .45 ACP prakticky rovnakú účinnosť čo sa týka schopnosti vytvoriť strelný kanál o veľkom objeme. Je však zrejmé, že Tokarev (a napríklad tiež .22 WMR) to dokáže len za cenu veľmi dlhého strelného kanála. Pokiaľ ale vezmeme do úvahy, že hĺbka ľudského trupu bude okolo 30 cm, môžeme konštatovať, že v prípade priestrelu oboma rážami bude výhoda na strane štyridsaťpäťky, pretože dĺžka strelného kanála je obmedzená práve hĺbkou ciele. Pri rovnakej dĺžke strelného kanála vytvorí teda zákonite väčší objem strelného kanála strela väčšieho priemeru. Preto sú teda tak výhodné náboje veľkých kalibrov.

S asi najlepším spôsobom hodnotenia účinnosti streliva prišli v deväťdesiatych rokoch dvaja americkí balistici Evan Marshall (dlhoročný policajný dôstojník z Detroitu) a Edwin Sandow (inokedy napísané Sanow) a najnovšie výsledky svojich výskumov publikovali v knihe Street Stoppers (inokedy býva názov ich práce označovaný ako Zastavovacie sila ručných zbraní, Definitívne štúdie alebo Výsledky z ulice).

Analyzovali záznamy o ozbrojených stretnutiach, ku ktorým došlo v USA za posledných dvadsať rokov (inokedy sa udáva 15 rokov). Skúmali pritom mnoho tisíc prípadov skutočných použití zbrane, v ktorých spravidla na jednej strane stáli policajti; touto skutočnosťou je do istej miery ovplyvnené štatistické zastúpenie jednotlivých kalibrov. Vyberané boli len prípady, kedy došlo k jedinému zásahu do trupu a zisťovaný podiel prípadov, keď osoba po tomto jedinom zásahu nebola schopná pokračovať v útoku a nanajvýš urazila vzdialenosť do 10 stôp (3m). Vylúčené pritom boli zásahy do hlavy, viacnásobné zásahy a prípady z počutia. Na podklade týchto informácií získali údaje o určitom percente úspešnosti rôznych typov streliva - teda pravdepodobnosti zneškodnenie protivníka jednou ranou.

Pre naše podmienky má však Marshallov výskum do istej miery zníženú informačnú hodnotu, pretože jednak v súbore výrazne prevažovalo americké strelivo a navyše sa na prvých miestach umiestnili náboje s expanzívnymi strelami u ktorých sa percento účinnosti už skutočne blížia magickej stovke. U "klasického" streliva neboli žiaľ zohľadnené všetky ráže, ani všetky rozmanité konštrukcie striel jednej kalibru. Mal som k dispozícii dva rôzne zdroje týchto údajov, tam kde sa líši, som použil priemer.

Náboj	Konštrukcie strely	Percento úspešnosti
.22 Long Rifle	Olovený ogivál	21 %
6, 35 mm Browning	Ogivální celoplášť	23 %
.38 Spec. (hlaveň 2“)	Olovený ogivál	49 %
7,65 mm Browning	Ogivální celoplášť	50 %
9 mm Browning	Ogivální celoplášť	50 – 52 %
.38 Special (hlaveň 4“)	Olovený ogivál	51 – 52 %
9 mm Luger	Ogivální celoplášť	62 – 63 %
.45 ACP	Ogivální celoplášť	63 – 64 %
.44 Special	Olovený ogivál	65 %
.45 Long Colt	Olovený ogivál	69 %
9 mm Luger	Celoplášť komolý kužel	70 %
.357 Mag.	Olovená s presekávaciou hranou	72 %
.40 S&W	Celoplášť komolý kužel	78 %

Je potrebné zdôrazniť, že tieto hodnoty platia pre jednotlivé kalibre a typy striel, nie však pre určité konkrétne náboje. Laborácie u jedného a toho istého náboje sa totiž veľmi rôznia, najmä u revolverových nábojov. Napr. náboj .357 Magnum býva laborovany od V0 = 370 ms-1 po V0 = 460 ms-1.

Pre úplnosť uvediem tiež Marshallov index pre expanzné strelivo. Hoci je u nás zakázané, je možné aj z tejto tabuľky získať cenné poznatky:

Náboj	Percento úspešnosti
.22 Long Rifle	34 %
.22 WMR	42 %
6, 35 mm Browning	25 %
.38 Spec. (hlaveň 2“)	67 %
7,65 mm Browning	63 %
9 mm Browning + P	70 %
.38 Special (hlaveň 4“)   + P	83%
9 mm Luger + P	91%
.45 ACP	94 %
.357 Mag.	96%
.40 S&W	96%

 

Z týchto tabuliek môžeme vyvodiť množstvo užitočných údajov. Po prvé môžeme definitívne odmietnuť obranné zbrane na malorážkové náboja (aj .22 Magnum s plášťovú expanznou strelou má účinnosť len 42%, s obyčajnou strelou to teda bude výrazne menej). Kalibre .45 Long Colt a .44 Special u nás nie sú príliš rozšírené, čomu bráni aj vyššia cena tohto streliva. V poslednej dobe však tieto dva náboje zažívajú svoju renesanciu, ten prvý aj vďaka svojej obľube u westernových strelcov. Veľmi prekvapivé sú prakticky zhodné účinky ogiválních striel 9 mm Luger a .45 ACP; to v podstate rúca mýtus o "značnej" prevahe o ukončení účinku v prospech štyridsaťpäťky. Na druhú stranu je isté, že .45 ACP vytvorí strelný kanál o väčšom objeme, čo spôsobí rýchlejšie kolaps útočníka v dôsledku straty krvi. To tiež vysvetľuje tvrdenia amerických vojakov, že k vyradeniu protivníka je potrebné 1-2 rany kalibru .45 ACP a 3-4 guľky kalibru 9 mm Luger.

Veľmi zaujímavý je aj nárast účinnosti medzi ogiválem 9 mm Luger a zrezaným kužeľom rovnakej ráže (to môže mať súvislosť s dočasnou dutinou, ako sme o tom hovorili vyššie). Tiež náboj .40 S & W sa strelou rovnakej konštrukcie je veľmi účinný. Možno očakávať, že podobný účinok by dosiahli aj náboja .45 ACP a .357 Magnum s týmto typom strely (v prípade .357 Magnum by tento účinok bol nepochybne oveľa vyšší vzhľadom k vyššej rýchlosti i energiu oproti .40 S & W pri nepatrne nižšej hmotnosti strely) . Pre malý počet údajov neboli uvedené údaje o ďalších výkonných kalibroch. Analogicky však možno určite očakávať, že aj pri použití striel klasickej konštrukcie by sa medzi najúčinnejšie ráže zaradili náboja ako .41 Action Express, .357 Sig, 10 mm Auto.

Celkovo možno Marshallovu štúdii označiť za najlepšie vodítko pri voľbe obranneho kalibru a platný štatistický súbor výsledkov, veľmi dobre vypovedajúcich o účinnosti toho ktorého streliva.

Záver

Ak máme záverom vykonať nejaké zhrnutie celého seriálu, potom asi takto/čiste subjektívne/:

Požiadavky kladené na obrannú muníciu sú dva a navzájom si odporujú. Na jednej strane teda máme potrebu čo najvyššieho účinku na ľudský organizmus, na strane druhej musí obranná munícia čo najviac šetriť okolie. Riziko poranenia alebo usmrtenia nezúčastnených osôb po prestrelení cieľa alebo po odraze strely musí byť znížené na minimum. Z tohto hľadiska sú najvhodnejšie náboje veľkých kalibrov s pomalými strelami, ktoré zároveň majú dobrý účinok aj podľa Marshallovho indexu. Sú to napr .45 ACP, .44 Special alebo .45 Long Colt.

Z hľadiska samotného ranivého účinku sú ideálne vysokorýchlostné obranné náboje. Je však potrebné si uvedomiť, že len dva náboje stredného výkonu, a to .357 Magnum a 7, 62 mm Tokarev, spadajú svojou rýchlosťou do striel 2. kategórie, ktoré môžu mať akýsi takýsi šokový účinok, ako o tom hovoríme vyššie. Tiež som však vyššie uviedol, že na samotný šok sa spoľahnúť nedá.

Na druhú stranu je treba počítať s faktom, že čím má strela vyššiu rýchlosť, rastie aj jej priebojnosť a to podstatne zvyšuje riziko prestrelenie protivníka a ohrozenie nezúčastnených osôb.

Príklad 18: Ako odstrašujúci príklad možno uviesť prípad rakúskej policajtky, ktorá bola napadnutá útočníkom ozbrojeným nožom. K obrane použila služobnú pištoľ Glock 17 kalibru 9 mm Luger a zasiahla ho celoplašťovou ogiválnou strelou do ramena. To útočníka v žiadnom prípade nezastavilo, takže mu musela druhou ranou prestreliť hlavu. Bohužiaľ bola prvou strelou, preniktutou útočníkovým telom, usmrtená žena, ktorá sa v tej chvíli pohybovala 50 m od miesta incidentu.

Príklad 19: nedávno došlo k poľutovaniahodné udalosti u Českých Budějovic, kde jeden podnikateľ v afekte vystrelil z pištole kalibru 9 mm Luger na dvoch policajtov stojacich za sebou. Strieľal šikmo zospodu, prvého zasiahol do hrude a strela po preniknutí jeho telom zasiahla do hlavy a usmrtila druhého. Prvý policajt zomrel v nemocnici.

Z tohto pohľadu je teda žiaduce, aby strela zostala v tele protivníka, prípadne, aby v prípade jeho prestrelenie po jeho opustení disponovala už len minimom energie.

To opäť odporuje požiadavkám na ranivý účinok, pretože pre spôsobenie rýchleho poklesu krvného tlaku je vhodné, aby krv z tela odchádzala ako otvorom vstrelu, tak výstupným otvorom.

Preto je nutné hľadať čo najlepší kompromis medzi oboma požiadavkami.

Za ideálny projektil možno teda uviesť poloplášťovu strelu v tvare zrezaného kužeľa, lebo poloplášťové strely dosahujú slušného ranivého účinku pri zachovaní dostatočnej hĺbky vstrelu. Veľmi dobré výsledky majú tiež celoplášťové strely rovnakého tvaru. Tu už však výrazne rastie spomínané riziko prestrelenia ciele (aj keď samozrejme zrezaný kužeľ v tele "brzdí" oveľa účinnejšie než ogivál rovnakej ráže). Poloplášťové a bezplášťové strely tiež výrazne znižujú riziko odrazu od prekážky (napr. ak je za protivníkom stena). Z hľadiska ranivého účinku však bezplášťové strely nemožno jednoznačne odporučiť. Tieto strely sa príliš rýchlo deformujú na úkor priebojnosti a s deformáciou začínajú napr už pri náraze do pevného oblečenia. Stačí si porovnať Marshallove údaje medzi olovenou .357 Mag. a celoplačťovým zrezaným kužeľom .40 S & W a súčasne porovnať technické parametre uvedeného streliva. Tieto dva náboje sú tiež podľa mňa najlepšie pre svoju triedu zbraní, teda .357 Magnum pre revolvery a .40 S & W pri pištoliach, ďalej nasledujú náboje .45 ACP, .45 Long Colt a .44 Special.

Neostáva než konštatovať, že najdôležitejšie je samotné umiestnenie zásahu, pretože stopercentne účinná strela jednoducho neexistuje.

Tento mini-serial je staršieho data, a prikladám vyjadrenie autora k aktuálnemu uverejneniu.:

R.Enžl: „ Predovšetkým sa dnes všetky spôsoby merania o zastavovacom účinku odvodené od hybnosti strely považujú za úplne prekonané, obdobne sa za nie príliš spoľahlivé považujú aj štatistické spôsoby vyjadrenia o zastavovacom účinku, napríklad Marshallov index, u ktorého navyše niektorí odporcovia poukazujú na manipuláciu s údajmi. K môjmu odporúčania poloplášťových striel v závere článku asi toľko: v skutočnosti sa v mäkkých tkanivách pretvarujú len veľmi výkonné strely (od 357 Magnum hore), takže z hľadiska samotného zastavovacého účinku je napr u kalibru 9 mm Luger ľahostajné, či je použitá celoplášťová, olovená, či poloplášťová strela. Význam to však má z hľadiska obmedzenia odrazivosti striel, a teda v ochrane nezúčastnených osôb.“